13. deň - Sľudianka a Bajkal
6. Sep 2018. Vzdialenosť 6710 km. Časový posun +6 h.
Náš šiesty trans-sibírsky vlak. Z Irkutska do Sľudianky. 110 km. 2,5 hodiny vo vlastnom kupé.
Vlak z Irkutska do mestečka Sľudianka odchádzal ráno o 8:30 a trval 2 a polhodiny. Len 15°C ale zatiaľ jasná čistá obloha. Z Irkutska v 450 m.n.m náš vlak za ten čas vystúpal horským terénom do 950 m.n.m. Nádherné výhľady. Pre mňa najkrajšia časť cesty. Zalesnené kopce a údolia. Cítil som sa ako u nás na Slovensku.
Na tomto 2,5 hodinovom úseku vedená troj-koľaj a za ten krátky čas sme stretali nejaký vlak vždy zhruba každých 10 minút. Je tu naozaj čulá premávka.
Doteraz z Moskvy až sem vedie železničná trať prevažne po skoro absolútnej rovine. Tráva, močiare a okrem náletovej dreviny výhradne samé "beriezky" = brezy. Cez Ural do Jekaterinburgu sme cestovali prevažne v noci, tak som ho prespal. Čo som z neho videl, tak to bola len mierne zvlnená krajina podobná Malým Karpatom. Trať asi vyberali čo najschodnejším najmenej namáhavým terénom. Hoc cez tú močaristú pôdu a stále zamrznutý permafrost postaviť trať asi tiež bolo výzvou. Ale tu do Sľudianky je horský priesmik s ihličnatými borovicami. A na konci tohto nášho najkratšieho úseku cesty vlakom po Rusku - výhľady na Bajkal.
Bajkal sa nachádza v nadmorskej výške 456 m.n.m. Dookola po celej dĺžke pobrežia ho obkolesujú hory. Na východnej strane Chamar-Daban, Ulan-Burgasy a Barguzínsky chrbát s najvyššou horou Pik Bajkal 2841 m.n.m. A na západnej strane sú to Prímorský a Bajkalský chrbát, ktorého najvyšším vrchom je Čerskogo 2588 m.n.m. Drsnosť a zvláštnosť prírody robia z Bajkalu celosvetovo známu turistickú atrakciu.
Prameň rieky Angary označuje skala trčiaca niečo vyše metra nad hladinou jazera. Kameň Šaman. Názov Angara je z burjatského slova Anga, čo znamená otvorený. Prameň rieky je 1,1 km široký a hĺbka vody je tu vyše 3 metre. O tom ako sa sem kameň dostal, existuje niekoľko legiend. Bajkal mal jedinú dcéru Angaru, ktorá sa zamilovala do mládenca Jeniseja a rozhodla sa s ním utiecť. Otca to nahnevalo a hodil po nej kus skaly.
Tu pramení Angara a končí sa jazero Bajkal s 23000 km3 sladkej vody. Skoro 1/5 zásob planéty Zem. Do jazera ústi 336 riek. Najväčšia je Selenga, ktorou do Bajkalu priteká až polovica vody. Odteká z neho jediná rieka Angara. Jazero je svojou rozlohou 31722 km2 šiestym najväčším na svete.
Sľudianka. Mestečko je so svojimi 18 tisíc obyvateľmi najľudnatejším ma pobreží Bajkalu. Asi 3 km od centra mestečka turisti môžu navštíviť Šamanský mys najzápadnejší cíp Bajkalu.
Na stanici sme si zaplatili za odloženie batohov, zobrali si len uteráčik, peňaženku, foťák a poďho ešte doobeda k vode Bajkalu. Po nábreží vedie chodník oddelený od vody betónovým múrikom. Na neďalekej pláži sme vyskúšali vodu. Mišo s Vladom sa aj okúpali, ja som vošiel po kolená. Voda mala 15°C. Až keď sme vyšli z vody na spiatočnej ceste sme zbadali na strome tabuľku "kúpaťsja zaprešeno" = kúpať zakázané :-) Všade bol kľud, pokoj, chodníkom prešli okolo asi len jeden, či dvaja miestni ľudkovia.
Okolo obeda sme sa vybrali pešo hore dedinou, prebrodili riečku Sľudianku a vyšplhali sa na najbližší kopec na čistinku s vyhliadkou na jazero. Potom znovu popri riečke hore dolinou až na koniec dediny k miestnemu prameňu.
Tu sme v jednom dome navštívili miestne naozaj pekné súkromné mineralogické múzeum. Pani nám dala výborný výklad o vyše 10600 exponátoch. Sľudianka je svetový unikát, ťažilo sa tu cca 244 minerálov z toho asi 9 druhov sľúd od čoho dostala Sľudianka svoj názov. Je to jediné miesto na svete kde sa vyskytuje maramorovitý minerál fialovej farby - čarolit.
Navštívili sme malé ale pekné Železničné múzeum. Bolo zadarmo a jeho sprievodca nám dal naozaj zaujímavý výklad o miestnej trati "Krúgobajkalskoj železnoj darógy" = Okružnej bajkalskej železnice, skladajúcej sa s 39 tunelov, 15 galérií, 29 stredne dlhých a 411 malých mostov a viaduktov okolo jazera. Stavba tohto úseku Trans-sibírskej magistrály stála 22 ton zlata. Vzhľadom na technickú zložitosť stavby boli do stavby zapojení aj špecialisti z Talianska. Určite nie je pravda, že pri stavbe zomrelo veľa ľudí. A už vôbec nie je pravda, že by zamurovali ich telá do stien tunelov alebo mostov. Ani mŕtvych nehádzali do Bajkalu. Mali cintorín. Naopak, väzni, ktorí pomáhali stavať Krugobajkalku, mali za jedej odpracovaný rok odpustené tri roky trestu. Ešte im aj platili. Ale nestavali tunely, to je vysoko odborná činnosť, kde sa používa aj dynamit. Je to nebezpečné a nemohli ich ukontrolovať. Väzni pomáhali medzi tunelmi a mostami na klasických úsekoch.
Na začiatku výstavby trate, v dobe, keď ešte nebola žiadna elektrika, dokonca ani benzín, či nafta, prevážali vlakové vozne, ľudí a kone cez jazero obrovské ľadoborce nazvané Bajkal a Angara. Vtedy ešte trať ktorou sme ráno vlakom prišli my okolo južného cípu jazera cez hory nebola. Obe lode boli vyrobené na zákazku v anglických lodeniciach v meste Newcastle upon Tyne patriacej spoločnosti, ktorá neskôr postavila aj Titanic. Po severnej ceste cez Severný ľadový oceán, po rieke Jenisej a železnici boli rozobraté na jednotlivé diely a dovezené do Listvianky. Tu boli zmontované a v roku 1899 bol na hladinu spustený Bajkal a o rok neskôr Angara. Do ľadoborca sa zmestilo 22 vagónov. V zime dokázali prelomiť ľad o hrúbke 70 cm.
Loď Bajkal bola v auguste 1918, počas občianskej vojny, vážne poškodená "bjeločechami" = československými legionármi. O niekoľko rokov bola definitívne zošrotovaná. Druhá loď Angara sa plavila po jazere ďalej. Dnes je z nej múzeum. Je zakotvená v Irkutsku na Prospekte maršala Žukova.
Michail Ivanovič Chilkov 1834 - 1909 Ruské knieža. Od roku 1894 hlavný inšpektor ruských železníc a v rokoch 1895 - 1905 minister dopravy Cárskeho Ruska. Zabezpečil najintenzívnejšie tempo výstavby železníc. Ročne sa vybudovalo až 2500 km. Takýto výkon sa nedosiahol ani v ére Sovietskeho zväzu. Venoval pozornosť aj budovaniu ciest - ročne okolo 500 km. Osobne opakovane navštívil Sibír a riešil otázky spojené s výstavbou Veľkej Sibírskej cesty. Počas Rusko-japonskej vojny, keď vrcholil zúfalý dopravný problém na Bajkale, ktorý súvisel s ešte nedostavanou Krugobajkalskou železnicou, vydal príkaz položiť koľajnice na hladinu zamrznutého jazera. Sám riadil prvú lokomotívu, keďže rušňovodiči tomuto riešeniu nedôverovali. Chilkova busta stojí pred budovou jedinej stanice postavenej z plných mramorových tehál na Trans-sibírskej magistrále tu v Sľudianke.
Po návšteve železničného múzea sme si v "magazíne" = obchode kúpili chlieb, syr, zeleninu a navečerali sa pri zapadajúcom slnku na lavičke pri nábreží jazera. Večerom vyšli na vodu miestne páry a rybári, napočítal som 22 lodiek. Po nábreží sa prechádzali ľudia, starší aj mladí. Oslovili nás miestni školáci 9-taci základnej školy. Partiu viedol "Díma" = Dimitrij plus dve dievčatá a dvaja chlapci. Vraj si mysleli, že sme Američania a tešili sa, že si precvičia Angličtinu. Nakoniec sme sa dobre porozprávali po Rusky a Slovensky. Keď sa zotmelo odprevadili nás od jazera na stanicu, kde sme sa rozlúčili.
Ešte sme mali čas, tak sme v noci zhruba od 21-vej do 23-tej na vysunutej lávke ponad asi 15-kolajisko pozorovali nad stanicou naozaj čulí ruch vagónov. A cez zábradlie v studenom vetre sušili ešte trochu vlhké uteráky. Za tú chvíľu vypravili dva z troch vlakov s uhlím, rôzne nákladné vlaky s kombajnami a pár miestnych osobných vlakov. Napočítali sme náš najdlhší rekord nákladného vlaku 70 vozňov.
Niečo po 23tej sme nastúpili na 5 hodinovú nočnú cestu vlakom do mesta Ulan-Ude.