4.-5. deň - Jekaterinburg
28.-29. Aug 2018. Vzdialenosť 3350 km. Časový posun +3 h.
Náš prvý Trans-sibírsky vlak. Z Nižného Novgorodu do Jekaterinburgu. 1350 km. Noc a deň, 20 hodín v spoločnom lôžkovom "plac karte" vozni. Štyri postele v otvorenom kupé bez dverí. Dve a dve postele nad sebou.
Ja a Vlado na vrchných posteliach. Mišo na spodnej a oproti nemu na spodnej posteli asi 60-ročná bábuška, čo cestovala len do Permu za synom. Moc sa nechcela zoznamovať. Len niekoľko spoločných viet. V Perme namiesto nej nastúpila asi 35-ročná mamina s asi 5-ročným synom. Tiež sa nechcela zoznamovať. Bola celá nervózna zo živého syna. Ten od nej ešte dostal keksíky a čokoládu. Nahromadená energia v neposednom chlapcovi chcela von. Malý neobsedel na jednom mieste dlhšie ako 5 sekúnd. Behal v uličke po vagóne. Plietol sa pod nohy. Skákal, hulákal a dožadoval sa pozornosti. Našťastie v Jekaterinburgu sme už vystupovali. Postele úzke a krátke. Obliečky aj uterák dostane každý cestujúci vždy nové a čisté. Na konci cesty ich každý musel vyzliecť a podať "dežurnej" = sprievodčíčke vagóna, ktorá ich zbierala. Všade čisto. Chodil som len v ponožkách. Na toalete som bol obutý. Plechová mysa je plytká. Akurát vlak išiel cez výhybky, vozeň vtedy ako naschvál knísalo tak, že som myslel, že na mňa všetko vyšplechne, kým to spláchlo. Na jednej 25 minútovej zastávke som sa zapozeral na brzdiaci vlak na koľaji oproti. Sprievodca na mňa hlasno 2-hý raz zakričal, že už odchádzame. Stislo mi zadok, že ma tam skoro nechal :-)
Dnešný Jekaterinburg je počtom obyvateľov 4. najväčším mestom Ruskej federácie. Nazývaný aj ruský New York, lebo je tu veľa mrakodrapov. Je to hlavné mesto Uralu. Vzniklo uprostred ničoho na príkaz cára Petra I. Veľkého z roku 1720. Bolo pomenované po jeho manželke imperátorke Jekaterine I. V rokoch 1924 - 1991 sa volalo Sverdlovsk, po boľševickom revolucionárovi Jakovovi Sverdlovovi. V stalinskej dobe industrializácie v 20. rokoch minulého storočia sa mesto stalo významným centrom hlavne ťažkého strojárstva. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny 1941 sem bolo zo západnej časti ZSSR evakuovaných 50 významných výrobných závodov. Aj po víťazstve ostalo mesto dôležitým zbrojárskym centrom krajiny a do roku 1991 bolo "zakrytym gorodom".
Naše jednodňové zoznámenie sa s mestom na hranici Európy a Ázie sme začali nočným hľadaním hotela. Navigácia hlásila správnu adresu, ale veľký komplex budovy mal veľa dverí a nikde žiadna tabuľka s názvom. Michal sa vybral jedným smerom, Vlado druhou stranou budovy a ja som ostal stáť na rohu, tak aby som videl raz na jedného raz na druhého. Pri chodníku v zaparkovanom aute ako šoférka telefonovala asi 25-ročná dievčina. Keď videla ako pobehujeme, vystúpila a opýtala sa čo hľadáme? Vchod do hotela. Poďte ja vám to ukážem. A sama po 10tej v noci nás 3-och cudzích chlapov odprevadila až pred vchodové dvere hotela.
Na druhý deň ráno sme si zajednali raňajky priamo v hotely. Zlá voľba. Bolo to chutné. Ale za 5 Eur k omelete žiadny chleba. A syrový tanier bol v skutočnosti jeden trojuholníček syrokrému. To sa radšej najeme vonku v hocijakých potravinách či staničnom stánku, ktoré majú naozaj dobrý výber rôzneho plneného pečiva.
Prechádzka
ulicami a námestiami nás pri hľadaní miestnych múzeí zaviedla do Múzea
Architektúry. Vonku boli staré stroje na rôzne spracovanie železa. Lis,
strihačka, nožnice, kladivo. Vo vnútri boli po stenách obrazy. Náhodou
sme vošli do kancelárie riaditeľky, ktorá nás hneď milo a ochotne
privítala. Potešila sa, že nemusí Anglicky, že rozumieme a tak nám oduševnene porozprávala o vzniku mesta vyše hodinu. To sa nám ľúbilo.
Dala nám vizitku. Určite jej niekedy napíšem. Milým ľuďom, čo nám
na našej ceste pomôžu, rozdávame na pamiatku malé suveníry. Magnetky na chladničku v tvare Slovenska s vyznačenými mestami.
Cestou sme šli okolo domu Svedťanova - dom ktorý tu stál už v 1817 si v 60. rokoch 19. storočia jeho nový majiteľ bohatý kupec Nikolaj Ivanovič Sevasťov objednal prestavbu. Na architektovu otázku, v akom štýle má dom prestavať, Svedťanov odpovedal: "Vo všetkých, ja mám peniaze." Dnes má palác štatút Uralskej rezidencie prezidenta Ruska.
V tom čase už bola otvorená výhliadka na 52. poschodí mrakodrapu "Vysockij". 188 metrový "neboskriob" sa po svojom dokončení v novembri 2011 pýšil prívlastkom najsevernejší mrakodrap na svete. Jeho jedinečnosť mu ukradol mrakodrap "Iseť" postavený na severe Jekaterinburgu. Ale on sa s výškou 209 metrov svojej jedinečnosti tiež nebude tešiť dlho. Pri príležitosti 300. ročného jubilea mesta je naplánované v roku 2023 otvorenie mrakodrapu "Jekaterinburg" s 300 metrami.
Je tu naozaj veľká koncentrácia výškových budov. Fasády domov vyzerajú pekne a upravene. V Nižnom Novgorode bolo veru viacej ošarpaných omietok. Tu je na ulici ruch, veľa áut a ľudí. Mesto pôsobí na mňa európskym dojmom.
Z vyhliadkovej terasy je nádherná panoráma na celé mesto. Mali sme šťastie na krásne slnečné počasie. Vo veľkej diaľke na horizonte je vidieť tiahle plytké Uralské kopce.
Vladimír Semionovič Vysockij 1938 - 1980. Ruský básnik, divadelný a filmový herec, pesničkár. Je autorom vyše 700 básni a piesní. V mnohých je badateľná skrytá forma politickej satiry. Niektoré boli preto zakázané. (Taký Ruský disident ako Český Karel Kryl.) Veľká časť jeho tvorby sa v ZSSR šírila na podomácky kopírovaných magnetofónových páskach. Národ ho miloval, už za života sa stal legendou. Majiteľ mrakodrapu "Vysockij" biznismen Gavríovskij, v ňom otvoril Múzeum Vladimíra Vysockého, ktoré je prístupné zdarma. Atraktívnym exponátom je spevákov legendárny Mercedes.
Potom
sme sa boli najesť v reštaurácii nazvaná "Fabrika kuchňa" = závodná
kuchyňa. Ako vegetariánom nám tam ponúkali rybu :-) Celkovo sa mi tam
páčilo. Veľmi pekná reštaurácia.
Cestou mestom
sme si pozreli výstavu tankov a diel vojenského múzea a zastavili sa na námestí, kde je pamätník obetiam vojakov vojny v Čečensku až do roku 2008.
Aféra U-2. 1. mája 1960 bolo nad územím Sovietskeho zväzu neďaleko Sverdlovska salvou niekoľkých proti-lietadlových rakiet zostrelené americké špionážne lietadlo Lockheed U-2. Pilotoval ho kapitán Francis Gary Powers, ktorý pracoval pre CIA. Za špionáž bol v ZSSR odsúdený na 10 rokov v pracovnom tábore. O dva rok neskôr 10. 2. 1962 bol v Berlíne na moste Gloenicker Brücke vymenený za sovietskeho špióna, plukovníka Rudolfa Ivanoviča Abela, zadržaného v USA.
Odporúčam film Stevena Spielberga - Most špiónov. Historická dráma približuje príbeh amerického advokáta Jamesa B. Donovna v podaní Toma Hanksa, ktorého poverili vyjednávaním o prepustení Francisa Powersa. Film z roku 2015 získal Oscara pre najlepšieho herca vo vedľajšej úlohe pre Mark Rylance za stvárnenie Rudolfa Adela.
Cestou mestom sme
sa prešli jedným pekným parkom "Charitonovská záhrada"
so stromami a jazerom, z ktorého vôbec nebolo
vidieť okolité budovy. Odrazu som sa ocitol - spolu s ostatnými návštevníkmi parku posedávajúcimi na lavičkách a hrajúcimi sa deťmi - v prírode. V centre mesta a pri tom v prírode.
Cestou na hotel sme nakukli do blízkeho chrámu zo zlatými cibuľovými vežičkami. V Rusku sú celkovo tri chrámy tzv. "postavené na krvy". V Jekaterinburgu v priestore vyvraždenia celej rodiny posledného cára Mikuláša II. Veľmi známy je chrám v Petrohrade na mieste atentátu na imperátora Alexandra II. v roku 1881. Tretí je 200 km severovýchodne od Moskvy v meste Uglič - chrám postavený na mieste vraždy cároviča Dmitrija v roku 1591. Ja som ostal vonku na dvore a pozoroval ľudí.
Ešte sme mali večer čas tak sme posedeli na lavičke pri brehu rieky Iseť. Vyzdvihli si batohy na recepcii hotela a vybrali sa pešo na stanicu. Už sa mi minula hotovosť, tak som cestou vybral v bankomate 6000 Rubľov, čo ma vyšlo na 77,80 Eur. Z toho bol poplatok za výber 1,9 Eur. Náš vlak do Omska odchádzal tesne pred 19:00 miestneho času.
Tentokrát cestujeme 2. triedou vo vlastnom uzatvárateľnom kupé. V cene lístka máme aj večeru v jedálenskom vozni. Možnosti variť v idúcom vlaku sú obmedzené, preto aj jedlo je skromné. Ale to nám nevadilo, muzika hrala rezké miestne šlágre, takže dobrá nálada.
Na ceste vlakom bola o pólnoci prvá zastávka v meste Ťumeň, kde si k nám trom do kupé na štvrté miesto prisadol Rus Jegor. Bývalý námorník Východnej Tichomorskej flotily v rokoch 2003-2004. Ako nám vysvetlil od jeho služby prešlo už viac ako 10 rokov, tak nám už o tom môže povedať. Jeho "korábel" = loď sa stala neskôr v roku 2008 verejne známou po úspešnom oslobodením posádky tankera pri Somálsku, ktorých ako zajatcov držali teroristi, potom ako sa zmocnili ľode. Film má názov 22 minút. Toľko trvala Ruskej vojenskej špeciálnej námornej jednotke danná operácia.
Dnes podniká už 15 rokov v plynárenskom a ropnom priemysle. Porozprával nám o svojej rodine a bábuške, ktorá sa dožila 100 rokov. O tom ako staval svôj dom. Dával mi rady, ako by on postupoval s mojim domom. On zaizoloval svoj drevo-dom z vnútra "minerálnoj vlnoj". Čudoval sa a nechápal, že u nás je vlna 2x drahšia ako polystyrén. Ukazoval nám konáriky, ktoré si nesie vždy domov do svojej "báne" = sauny, ktorú má na záhrade.
A tak sme mi 3-ja pospali. Jegor asi o 4-tej v noci na ďalšej zastávke z vlaku vystúpil. Ráno pred 8-mou kedy nás naša "dežurnyj" = sprevodčíčka prišla zobudiť, "vstávajte gaspadá sičas búdet vaša stáncia", bola už jeho posteľ prázdna. So slovami "No malaďóž davajte posteľnoj" = mládež dajte mi posteľné, sme ráno vystúpili z vlaku na stanici v meste Omsk.