18.-20. deň - Vladivostok
11.-13. Sep 2018. Vzdialenosť 10850 km. Časový posun +8 h.
Náš deviaty a posledný trans-sibírsky vlak. Z Chabarovska do Vladivostoku. 750km smerom na juh. Nočných 13 a pól hodín v spoločnom lôžkovom "plac karte" vozni.
Vlak v Chabarovsku začínal takže bol čistý a vyvetraný a vo Vladivostoku končil. Naša posledná cesta vlakom bol nočný spoj. V našej 4-postelke sme boli len mi traja. A oproti nám na chodbe bola staršia asi 60-ročná pani s mladou asi 20-ročnou neterou. Presne podla toho vtipu - žena musí za deň povedať 10 tisíc slov a muž 3 tisíc môže, ale nemusí - si vkuse niečo vyprávali. Nedali sme sa zahanbiť a tento-krát sme sa tiež dlho asi do polnoci rozprávali. Celý vagón už spal. O druhej ráno ma zatriasol vlakový policajt, že som si nechal na stolíku položený mobil, aby som si ho radšej odložil. Okolo 8mej ráno sme vystúpili na stanici vo Vladivostoku.
Vladivostok vyše 606-tisícové mesto. Miestni nám ešte vo vlaku vysvetlili, že medzi Chabarovskom a Vladivostokom panuje rivalita, asi ako medzi Banskou Bystricou a Zvolenom. Oficiálne sa vznik mesta datuje od 2. júla 1860, kedy vojenská zásobovacia loď Manchur, pod velením kapitána Alexejho K. Šefnera, priplávala do "buchty Zlatoj Rog" = zálivu Zlatý roh a založila tu základňu nazvanú Vladivostok. Dôstojník Nikolaj Komarov s 28 vojakmi a dvoma poddôstojníkmi pod jeho velením sem boli privezený loďou z Nikolajevska na Amure aby tu vystavali prvé budovy budúceho mesta.
Koľaj pred mestom ide dlho popri zálive Tichého oceánu. Cestujúci môže obdivovať výhľady. Pripomenulo mi to výhľad z vlaku v Kalifornií, kde som tiež z jednej strany vlaku videl Tichý oceán a z druhej cestu a kopce. Mesto je na viacerých "sopkách" = kopcoch, vlak sa preto niekoľkokrát krutí vlní ako had okolo nich po ich úpätí, kým príde do stredu mesta na hlavnú stanicu.
Vlak zastal na prvej koľaji rovno pred stanicou. Prezreli sme si ju z vnútra. Všetci zatiaľ vyšli z vlaku a rozpŕchli sa preč do mesta. Na celom peróne sme ostali sami. Poľahky sme našli pamätník označujúci posledný 9288. kilometer Trans-sibírskej magistrále, kde sme sa vyfotili. Za stanicou je hneď prístav, už hneď ráno tu kotvila veľká moderná výletná loď, na ktorej bývajú návštevníci Východo ekonomického fóra, ktoré dnes začína.
Na autobusovom pred stanicou parkovisku sme nastúpili do prvej "maršrutky" = autobusu naším smerom k rezervovanému bytu. V rannej špičke bol autobus plný najmä vyparádených študentov. Z našej zástavky to bolo ešte pár minút dolu a hore strmými chodníkmi. Bytový dom mal č.100 a bol postavený na 5tich terasách v kopci s 5mi vchodmi. Rezervovaný sme mali jeden byt, ktorý ale nikde nebol označený. Volali sme na tel. číslo z našej rezervácie. To bolo ale na miestneho dispečera Booking.com, ktorý nedvíhal telefón. Ochotní susedia, čo chodili vonku venčiť psíkov nám pomáhali telefonovať na to číslo zo svojich telefónov a zháňali nám náhradné ubytovanie. Nakoniec jedna staršia pani sa ukázala ako predsedkyňa domu, tá zistila postupne, kto u nich prenajíma "kvartír". A za nejaký čas k nám na dolné parkovisko doviedla staršiu pani, ktorú predstavila: "Toto je Júlia Ivanovna, ku ktorej ste sa nemohli dovolať, ona vám prenajala byt č.51." Tak sme sa o 12tej dostali do nášho rezervovaného bytu.
Poobede sme sa vybrali pešo do mesta. Michal nás navigoval hore dolu kopcami, cestami aj necestami. V jeho aplikácií sú aj také chodníky, ktoré by človek nepovedal. Vždy počas celej cesty sme potrafili na prvý krát tam, kde sme chceli. Najprv sme vyliezli na jeden kopec nazvaný Orlie hniezdo, odkiaľ sú najznámejšie výhľady na Zlatý most, centrum mesta a hlavný poloostrov. Zliezli sme dolu na nábrežie k hlavnému prístavu. Tu je na jednom námestí hneď vedľa budovy kde sídli velenie Tichomorskej flotily zo starej dízlovej ponorky spravené múzeum. V prístave vedľa modernej výletnej lode akurát zakotvila plachetnica z Indonézie. Má ich prísť 6 každá z krajiny zúčastnenej na fóre. Vraj je na ne možné aj ísť, ale patria vojenskému námorníctvu, tak na Ruské plachetnice môžu len občania Ruskej Federácie. Hneď vedľa na hlavnom námestí začal žeriav pokládku hlavnej zlatej cibuľovitej veže veľkého kostola. Ulicami sme prešli až na ďalšie Športové nábrežie, kde dokončovali pódium na večerný kultúrny koncert. V diaľke na morskom zálive Tichého oceánu akurát prebiehala súťaž malých jácht. Neskorý obed sme si dali v Indickej reštaurácií "Jimmy, Jimmy". Veľmi dobré jedlo. Potom sme prešli zo Športového nábrežia cez poľné cesty a odpadky poza zadné ploty fabrík a okolo bezdomovca, až na ďalšiu mestskú pláž. Tu si jedna partia spoločne na verejných griloch opekali večeru. Iný sa opaľovali. A dve partie mladých na parkovisku sediac v otvorenom kufri auta fajčili vodnú fajku. Tri dievčatá sami osobitne v jednom aute a o asi 200m vedľa zase samostatne 4ja chlapci v inom aute. Pešo sme sa za polhodinu vrátili cez mesto kopcami hore dolu až do nášho bytu.
Druhý deň sme taxíkom navštívili automobilové múzeum na okraji mesta. Páčila sa mi výstava motoriek. Odtiaľ sme sa pešo vybrali na druhý poloostrov na miesto, ktoré sme objavili na mape, kde má byť vyhliadka na druhý veľký most nazvaný Ruský - ide o najdlhjší závesný most na svete - a univerzitný ostrov tiež pomenovanom Ruský s podmorským akváriom. Na ostrove sa teraz koná fórum. Preto je uzavrený len pre účastníkov fóra. Michalova navigácia sa opäť osvedčila, cez bočné uličky po schodoch a cez staveniská výškových aj 20 podlažných budov, ktorých tu stavajú hodne, sme s vyhliadky uvideli aj vojenský prístav z dvomi menšími ponorkami.
Taxíkom do centra mesta, kde sme navštívili Múzeum vojenskej histórie Tichomorskej flotily. Pozerali sme len delá okolo budovy v záhrade, keď sa nám prihovoril pracovník múzea a vysvetlil nám časti torpéda pre dvoch diverzantov Spetnaz. Nakoniec sa z neho vykľul bývalý plukovník stále zanietený vojak, ktorí nás previedol cez celé múzeum. Keď sa dozvedel, že nie sme Poliaci ani Česi ale Slováci, porozprával nám o Československých légiách, vojakovi Ukrajincovi guvernérovi Kamčatky ktorý ju bránil počas vojny, a všeličo iné. Veľmi dobre poznal pomery dnešné aj historické. Keď sa nás opýtal: "A z akého mesta ste, z Bratislavy?" My mu na to: "Nie z Banskej Bystrice." A on: " Áah no jasné, kto by nepoznal Banskú Bystricu partizánske mesto" a ešte aj zovrel päsť do boja. Nakoniec sa s nami vyfotografoval do archívu vo svojom mobile. Neskorý obed sme si zase dali u Jimmyho, opäť výborné a o 8mej večer sa pešo vrátili na prenajatý byt.
O 21:00 sme mali dohodnuté stretnutie s Bulatom našim známym Burjatom z vlaku a prekladateľom na fóre. Pred barom nás čakal v saku s visačkou na krku. Na fóre robí pre Jakutskú delegáciu. Daroval nám ako darček skutočnú srsť mamuta nájdenú v Jakutsku. Ukázal fotky kde pracuje na fóre. Jakutsko tam usporiadalo medzinárodnú súťaž v ich kedysi národnom športe mas-wreslingu. Slovensko zastupoval športovec Nagy :-) Cestou domov nám ukázal úzke uličky starého mesta, ktoré vyzerajú ako v Európe. Na byt sme sa vrátili taxíkom o 2hej. Pobalili sme si všetky veci a išli späť. Ráno už o 8mej príde Júlia Ivanovna prevziať kľúče od bytu.
Ráno sme si objednali taxík na letisko, vzdialené 50 km na sever od mesta, kde sme počkali do 12:00 na náš 8 a pól hodinový let do Moskvy.