15.-17. deň - Chabarovsk
8.-10. Sep 2018. Vzdialenosť 9860 km. Časový posun +8 h.
Náš ôsmy trans-sibírsky vlak. Z Ulan-Ude do Chabarovsk. 2800 km. 52 hodín v spoločnom lôžkovom "plac karte" vozni.
Z vlaku je vidieť veľmi pekná zvlnená krajina. Kopce plné borovíc, piesočnatá zem a rieka. Chvíľami nám to pripomína Záhorie, chvíľami Kysuce, či Oravu. Prvý krát vidím nie len jednu-dve kravy pri dome v "dérevni", ale aj väčšie 20-členné stáda kráv a oviec. Dokonca aj niekoľko spokojne sa pasúcich divokých koní.
Na ceste niekoľko 100 km pred mestom Čita okolo pólnoci naša lokomotíva vytiahne vozne do Jablonovského priesmyku. Na 6110 kilometri sa ocitneme na najvyššie položenom mieste Trans-sibírskej magistrály vo výške 1040 m.n.m. Za oknom "pojezda" zvlnená krajina v okolí rieky Ingoda.
V Čite stál vlak pól hodinu. Chalani spali. Išiel som vonku sám. Okrem fajčiarskych závyslákov išli vonku z vagóna skoro všetky ženy. Ako malé húsatká prešli postupne v rade po jednom za sebou cez dvere do stanice a potom rovno druhými dverami von zo stanice. Nechápal som. Neskôr mi došlo, že asi všetky zadržovali už kto vie odkedy a teraz išli všetky na wécko. Stanica má priestranné vnútorné priestory. Obzeral som výber jedla v stánkoch a s telefónom stále v ruke som lovil wifi. Výber jedál ma sklamal, samé sladkosti, ktorých už mám dosť. Žiadne plnené pečivo, ani bliny, arabská, či zemiaková placka, syr ani zelenina. Po niekoľkých pokusoch sa mobil úspešne pripojil do internetu a tak som aspoň zvyšných 15 minút posielal správy.
Na druhý deň na
jednej z krátkych 5 minútový zastávok vlaku som
vychádzal na perón poprechádzať
sa ako posledný. Pozerám, Michal tam už stojí, usmieva sa a vypráva s
nejakým mladým Mongolom. Podídem bližšie a hneď mi došlo, čo mu vyvolalo
ten úsmev. Michal rozpráva slovensky a Mongol veľmi dobre po česky.
Vraj 3 roky študoval v Prahe a hneď spoznal, že sme Slováci. Keď nás
"dežurná" nášho vagónu zavolala naspäť do vlaku Mongol sa nás pýta: "Já
na vás teď mluvím česky a vy na mne taky česky?"
"Nie my
slovensky."
Mongol sa prekvapene chytil rukou čela: "Oh, to já rozumím i slovensky? To je dobrý."
Vyklul
sa z neho parádny chlapík. Volá sa Bulat má 24 rokov a vôbec nie je Mongol
ale Rus burjatskej národnosti. Vysvitlo, že je jazykovo nadaný
lingvista. Je učiteľom Angličtiny, vie aj nemecky, ale Nemčinu nemá rád. No hlavne je prekladateľ a teraz študuje na univerzite Japončinu. Vysvetlil
mi niekoľko Japonských znakov. Ide do Vladivostoku na Východo ekonomické fórum.
Vedeli sme, že tam má prísť aj Ruský a Čínsky prezident, tiež premiér
Japonska, Južnej Kóreje a pozvaný je aj prezident Severnej Koreje. Bulata tam pozvali ako tlmočníka z Japončiny do Ruštiny pre Jakutskú
delegáciu. Čo považuje za veľkú poctu a zodpovednosť. Fórum bude vo Vladisvostoku presne v
tie dni, keď tam budeme aj my.
Vysvitlo, že robil aj sprievodcu pre turistov. Tak nám povedal zaujímavosti o Vladivostoku. Predebatili sme všetci spolu skoro celý deň o všeličom možnom. O Rusku, o Česku, o Slovensku, o jedle, mäse, zelenine, pití a nepití, chlapoch aj dievčatách, o priemysle, autách, študentoch, kultúre až po históriu a dejiny. Skvelá diskusia. Nasmiali sme sa a vzájomne veľa dozvedeli.
Na druhý deň ráno vo vlaku do Chabarovska nastúpila k nám Ruská mladá žena Viktória. Ukázalo, že je to veľmi príjemná baba. Dobre sme s ňou podebatili. A nakoniec sme všetci spolu Bulat, Viki, ešte jeden chalan Vóva = Vladimír z nášho vagóna a my traja hrali u nás karty. Pred tým v noci som málo spal, tešil som sa, že to dospím cez deň. Ale nakoniec sme takto všetci spolu strávili celý deň až do nášho výstupu z vlaku v Chabarovsku.
Cestou sem náš vlak stál v zvláštnom meste Birobižan. Prvá osada tu vnikla v 1915 na rieke Bira pri železničnej stanici na trase Transibu. Od roku 1937 sa stala mestom. Vtedy to bola 70-tisícová metropola Židovskej autonómnej oblasti, ktorá vznikla na tomto území v roku 1928 ako výsledok Leninovej politiky, aby každý národ na území ZSSR mal svoju vlastnú autonómnu socialistickú jednotku. Dnes v oblasti žije 180 tisíc obyvateľov na území s rozhlohou 36000 km2.
Chabarovsk - najvýchodnejšia stanica Transibu. Vlak pred mestom prechádza najprv po Amurskom čude - moste ponad veľrieku Amur. Trvalo to asi 5 minút, kým vlak cez neho prešiel na druhú stranu. Oficiálne bolo mesto založené kapitánom Ďjačenkom v roku 1858 ako vojenská pevnosť. K 100. výročiu mesta v roku 1958 odhalili na "Vokzaľnoj ploščadi" = námestí pred stanicou sochu vynikajúcemu ruskému objaviteľovi Ďalekého východu Chabarovovi, po ktorom je od svojho založenia pomenované dnes vyše 616-tisícové mesto.
Viki nás pešo odprevadila z vlaku až k nášmu hotelu, asi 10 minút od stanice. Poradila nám, kde sa dá dobre najesť a povedala, čo to o meste. Bol už večer okolo 20:00 keď sme prišli na izbu. Všetci sme sa po našej najdlhšej ceste tešili na sprchu, tak sme už unavení zostali na izbe a nešli vonku na prechádzku.
Ráno nás dostal časový posun. Všetci sme podla svetla za oknom a vnútorných hodín boli v tom, že je asi tak maximálne 9 hodín, keď sme kukli na hodinky, bolo už 11. Okolo 12 sme vyšli z hotela.
Popri budove športového centra "Platinum Aréna", prechádzme cez park "Dinamo" a dlhý park "Ussurijský bulvár" s tromi jazerami. Mladí tu športovali a behali okolo jedného z nich. V inom boli rodiny s deťmi na vodnom bicykli v tvare labute. Sú tu hrajúce fontány s farebnými svetlami - škoda, že cez deň neboli pustené, zapínajú ich až večer - tiež veľa lavičiek, sôch a stánky so zmrzlinou. Na konci sme prišli ak k novému - dokončili ho len teraz v auguste - dlhému nábrežiu Admirála Nevelského popri rieke Amur. Z vyhliadkových výletných lodí tu hrá hudba. Po zdobených schodoch s terasovitými chodníkmi na prechádzky sme sa dostali na kopec, kde sú múzeá a vyhliadky.
Mesto leží na pravom brehu rieky Amur blízko sútoku s riekou Ussuri. Pekne vidieť čiaru kde sa zmiešavajú vody. V Ussuri je priezračnejšia a v Amure je mútnejšia hnedá. Je to naozaj obrovská rieka, šírkou mi pripomínala Balaton, len tu je dravo tečúca voda zvlnená vo vetre.
Pri rieke športový areál s halou zimného štadióna, s otvorenými ihriskami a veľké Čertove koleso. Tiež zábavné ihriská pre rodiny s deťmi.
Druhým parkom vedúcim paralelne o pár ulíc vedľa cez celé mesto sa vraciame naspäť. Cestou sme si dali obed v jednej s reštaurácií, ktoré nám odporučila Viki. Naozaj špička, Gruzínsko-Kaukazská kuchyňa, v našej navigácií v telefóne hneď hlasujeme a za jedlo, obsluhu aj atmosféru dávame 5 hviezdičiek.
Pri hoteli sme nakúpili v diskontnej predajni potraviny na cestu, vyzdvihli batohy na recepcií hotela a na stanici nastúpili na náš posledný vlak na Trans-sibírskej magistrále na 13h nočnú cestu do Vladivostoku.